Project Description

HISTÓRIA PARKU

Pôvodný objekt vodného hradu, ktorý sa v písomnostiach spomína po prvý krát r. 1321, bol vybudovaný v močaristom teréne a bol obklopený len voľnou, sadovnícky neupravenou plochou.
Existencia úžitkovej záhrady priamo v areáli vodného hradu sa však nevylučuje už v 14. a 15.stor. V16 stor. úpravou bezprostredného okolia objektu bol priestor medzi Váhom a Kysucou upravený ako záhrada, v ktorej boli vysadené lipy a vytvorili sa aj kvetinové úpravy. Bola tu aj úžitková časť pre pestovanie zeleniny a ovocia .V záhrade bol umiestnený aj „maľovaný letník“ pre panstvo a domček s pivnicou pre záhradníka. O parku v areáli Budatínskeho hradu či zámku môžeme hovoriť pravdepodobne až od 17. storočia, kedy sa hrad začal v listinách uvádzať ako zámok. Dovtedy hovoríme skôr o záhradách, v ktorých sa pestovali bylinky, zelenina a ovocie.
Na Riedlovej rukopisnej mape z polovice 18. stor. je zakreslená oplotená záhrada na JV strane objektu.
V r.1745 prebehli úpravy parku za Jána Suňoga, syna Antona Suňoga, vysadili sa cudzokrajné dreviny, najmä platany. Vznikla aj lipová aleja situovaná na hlavnej kompozičnej osi parku od zámku po rieku Kysucu. Podľa archívnych materiálov záhradníkom v tomto období bol Ján František Roder zo Sliezska.
Na rukopisnej mape M. Ruttkaya z r. 1749 je jasné a viditeľné členenie parkovej resp. záhradnej časti na 4 rovnaké časti – partery. V strede je viditeľná kruhová plocha, kde mohol byť pravdepodobne umiestnený ústredný kompozičný prvok, socha, fontána.
Začiatkom 19. stor. získali zámok Čákiovci, upravili ho v klasicistickom slohu a park v anglickom, prírodno-krajinárskom slohu.
Pre tento sloh bola typická jednoduchosť, rozľahlé trávnaté porasty ohraničené stromovými skupinami, bez väčších architektonických úprav. Na maľbách z tohto obdobia je vidieť, že park bol vysoko udržiavaným miestom s početnými jazierkami, prvkami malej architektúry a kvetinovými záhonmi. Zakladatelia parku pracovali najmä s domácimi drevinami typickými pre suchšie inundačné územie. Pri brehoch oboch riek ponechali časť prirodzeného brehového porastu. A aj trávnatá časť niesla známky lúky s viac menej prirodzenou vegetáciou.

Po vyhorení zámku v roku 1849 ako i neskoršie úpravy v parku sa prispôsobovali dobovému vkusu. Na pohľadniciach zo začiatku storočia vidno pekne upravené kvetinové záhony, záhradné plastiky a udržiavané chodníky. Bola obnovená aj lipová aleja, ktorá končila malou parkovou stavbou.
Neskôr, v dôsledku výstavby Kbšicko-Bohumínskej železnice v roku 1870 bol park rozdelený na dve časti, a tým bola jedna časť (SV) predurčená vlastne na zánik. Rozloha parku sa ďalej značne zmenšila aj parceláciou po r. 1946 a| na dnešnú rozlohu 4,7 ha. Park bol až do II. svetovej vojny dobre udržiavaný posledným majiteľom Gejzom Čákim.
Mnohé najstaršie jedince stromov sú živými pamätníkmi dejín, boli á vysadené práve niekedy v polovici 18. storočia, “pri úprave parku, kedy majiteľmi boli Suňogovci. Neskoršie parkové úpravy a dosadby sa realizovali za majiteľov Čákiovcov.
O tom, že park bol v minulosti bohatší na dreviny nás informujú aj súpisy druhov, ktoré sa realizovali v minulom storočí. Napr. v 60-tych rokoch minulého storočia bolo v parku zaznamenaných takmer 500 kusov stromov a krov. Zastúpenie niektorých z nich približuje plánik z r. 1962.
Dnes je park súčasťou Národnej kultúrnej pamiatky Hrad s areálom, vedenej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod číslom 1427/1,2.

 

OSTATNÉ PRIESTORY